Naposledy som sa k Vám prihovárala na Veľkú noc a odvtedy uplynulo veeľa času. Ako to v mamičkovskom svete chodí, stretlo nás kopec ťažkostí a starostí, ale i radostí. :-) Po krátkom uvažovaní (ozaj krátkom) som sa rozhodla zdôveriť sa prostredníctvom blogu s našimi trápeniami s dojčením. Možno sa aj Vy v nejakej tej situácií nájdete.
Prvá veľká kríza nastala už po pôrode. Malinká, hneď ako mi ju dali, nech sa prisaje, tak sa nacucla bez problémov. A to bola pár minút vonku!! Tento môj veľký bojovník je aj veľký papkáč mliečka. A to i teraz po deviatich mesiacoch! Ale iné som chcela :-) no, ako mi ju dali preč, odvážiť a tak, začala plakať, prečo ju od toho prsa odtŕhajú. Vtedy som vedela, že žiadny problém s papkaním nebude. Avšak som sa veľmi mýlila. Prečo? Nuž, po nemocničných izbách chodia z novorodeneckého sestričky - expertky, ktoré radia mamičkám, hlavne tým prvorodičkám, ako správne dojčiť. A tu začala naša prvá veľká kríza...
Sestrička mi totiž, namiesto toho, aby som sa snažila Ivšku podporovať a pomáhať jej k správnem prisatiu, nanútila klobúčiky. S týmito umelinami vôbec necítila mňa a strašne dlho sme si k sebe hľadali cestu. Nielen noci, ale i dni som preplakala spolu s ňou. Lebo sa hnevala, lebo jej to nešlo, lebo to bola umelina a nie mama. Bohužiaľ, ako som neskôr si uvedomila, takto tam vyrábali sestričky na bežiacom páse prvomamičky s nástavcami proti svojmu bábätku. Nebola som totiž ani prvá, ani posledná. Našťastie moja mama odkojila 3 deti a neustále ma podporovala v tom, aby som odhodila tie umeliny preč. Že to nie je dobré. A mala pravdu. Trvalo nám 2 týždne, ale naučili sme sa to. Vďaka opore mojej mamy som to nevzdala a vyplatilo sa. Jednak sa mi upravila produkcia a nemusela som si toľko odsávať. A hlavne moje malé baby bolo konečne spokojné. Tak sme si konečne našli k sebe cestu.
Druhá veľká kríza prišla medzi tretím a štvrtým mesiacom. Ivka protestovala a odmietala ma. Netrvalo to v kuse niekoľko dní, ale boli dni, kedy vôbec nechcela jedinú svoju obživu ani vidieť. Rozplakala sa hneď, keď malo ku kŕmeniu prísť. A ja tiež. To zúfalstvo, bezmocnosť, strach a výčitky, že nie ste dobrou matkou...To je nič v porovnaní s krikom, plačom toho malého stvorenia. Ktoré jednoducho nechce. I keď ma odhovárali, lyžičkovali sme. Odsala som si a skúšala fľašku. Avšak malá nedá do pusy dudel, nie to ešte fľašku. Tak sme lyžičkovali. Obe s plačom. A manžel nás chlácholil. Držal nás obe, jednu za ruku a druhú na rukách. Bolo tisíc momentov, kedy som to chcela vzdať a prejsť na umelé.Toľkokrát som si nadávala, že ju iba trápim, že by to bolo jednoduchšie pre ňu i pre mňa. Ale nevzdala som to. Lyžičkovali sme moje mlieko a ponúkala som aj prso. Napokon jeden deň sa prichytila a potom už sme lyžičku nepotrebovali.
Tretia veľká kríza práve u nás prebehla tento týždeň. Prvý raz od tehotenstva mi prišla perióda. A s ňou i zmena hormónov. Hneď prvý deň ma kusla. A nechcela prso. Druhý deň sa najedla normálne zakaždým. Tretí však ma pri ponuke prsa kusla až do krvi. Bolelo to ukrutánsky. Viac však, že ma nechce a hnevá sa. Ako mi jej doktorka vysvetlila, hnevala sa, že to mlieko chutí inak. A žeby mala papať už len 2x denne. Ona však doposiaľ sa docuckávala po každom kŕmení. Tým príkrmom totiž toho veľa nedá. (ak tam nie sú ovšem tie dlhé piškóty. hehe). Ten deň som preplakala od bolesti a od strachu, že možno budem musieť s dojčením skončiť. Lebo ponúkať krvavé prso jedno i druhé som teda v pláne nechcela. Veď už len z hygienického hľadiska je to nepredstaviteľné. Tak sme vytiahli zmrazené mliečko a manžel musel fľaškovať a aj uspávať. Lebo keď ma zbadala, začala plakať. Nechápala, prečo jej nedám prso, ale nútime ju fľaškou papať. Po dvoch dňoch sa to ustálilo a začala aj bez kúsania papať z prsa...Chcem to však využiť a začať s príkrmami naplno a prso už len 2-3x za deň, ak sa podarí. Tak nám držte palce. :-)
